Vo väčšine skupín je dnes bežné, že viaceré spoločnosti využívajú spoločné zdroje – napríklad IT systémy, vývojové tímy či marketingové kampane, prípadne spoločné priestory, služby IT supportu a iné náklady. Znie to efektívne, no z pohľadu daní a transferového oceňovania ide o mimoriadne citlivú oblasť.
Ak nie sú pravidlá rozdelenia nákladov nastavené správne, skupina riskuje úpravu základu dane a sankcie pri čoraz častejšie sa vyskytujúcich daňových kontrolách venujúcich sa práve transferovým cenám.
Základom transparentnosti a daňovej istoty sú dve formy dohôd:
- Dohoda o príspevkoch na náklady (Cost Contribution Agreement – CCA)
- Dohoda o rozdeľovaní nákladov (Cost Allocation / Sharing Agreement)
Aj keď znejú veľmi podobne, v skutočnosti majú odlišný účel, právnu logiku aj daňové dopady. Správne nastavenie takýchto dohôd má zásadný význam z pohľadu transferového oceňovania, pretože určuje, aká časť nákladov a výhod pripadá na každého účastníka, a teda priamo ovplyvňuje jeho daňovú základňu.
Dohoda o príspevkoch na náklady: spoločná investícia, spoločný prínos
Cost Contribution Agreement (CCA) predstavuje formálnu dohodu medzi členmi skupiny, ktorí sa spoločne podieľajú na vývoji, výskume či iných projektoch, z ktorých každý z nich má priamy a merateľný prínos. Každý účastník prispieva podľa očakávaného prospechu akoby išlo o nezávislé osoby, a zároveň získa spoluvlastnícky alebo ekonomický podiel na výsledku (napr. práva, know-how, softvér, produkt).
Charakteristické znaky CAA:
- Spoločnosti spoločne znášajú náklady aj riziká.
- Výsledkom je vznik alebo získanie hodnoty, ktorú všetci používajú.
- Príspevky sa určujú podľa očakávaných prínosov, nie podľa účtovnej evidencie.
- Ide o rovnocenné partnerstvo – nie o poskytované služby, tieto sa teda neprefakturujú.
- Každý člen uznáva do daňových výdavkov svoju časť príspevku, ak súvisí s jeho podnikaním, resp. z nich budú v budúcnosti ekonomické úžitky.
- Vyžaduje sa dokumentácia podľa § 18 zákona o dani z príjmov a OECD TP Guidelines, kap. VIII.
Ako funguje CCA v praxi:
Predstavme si tri spoločnosti skupiny, ktoré spoločne vyvíjajú nový CRM systém. Každá z nich prispieva časťou nákladov a na oplátku získa právo systém využívať.
Nejde teda o to, že jedna firma poskytuje službu ostatným. Všetky spoločne vytvárajú hodnotu, ktorú budú používať.
Kedy je dohoda o príspevkoch vhodná?
- pri spoločnom vývoji softvéru, R&D projektoch, produktovom dizajne,
- ako centrálne IT riešenia alebo dátové platformy,
- pri vývoji značky alebo know-how s trvalým prínosom.
Ako rozlíšiť CCA od poskytovaných intraskupinových služieb
V praxi býva najčastejším problémom rozlíšiť, či ide o CCA, alebo o poskytovanie služby v rámci skupiny.
- Ak centrálna spoločnosť poskytuje službu ostatným entitám (napr. IT support alebo reporting, prípadne akékoľvek služby, ktoré si subjekty v rámci skupiny poskytujú navzájom), ide o vnútroskupinovú službu, ktorá má byť fakturovaná v trhovej cene.
- Ak však viacero spoločností spoločne investuje do vytvorenia aktíva alebo know-how, pričom každá má reálny prospech z výsledku, ide o CCA.
Kľúčový rozdiel spočíva v tom, že pri CCA nejde o dodávku služieb, ale o spoločnú účasť na vytváraní hodnoty.
Transferové oceňovanie a princíp nezávislého vzťahu
Podľa princípu nezávislého vzťahu (arm’s length principle) musia byť príspevky jednotlivých účastníkov v pomere k ich očakávaným prínosom, akoby išlo o nezávislé osoby.
To znamená, že rozdelenie nákladov nesmie byť svojvoľné, príspevky musia odrážať reálny a merateľný úžitok a očakávané prínosy musia byť primerane kvantifikované a zdokumentované (napr. na základe obratu, počtu používateľov systému, objemu využívania, licenčného podielu a pod.).
Ak sa zistí, že jeden z účastníkov neprináša príspevok v rozsahu svojho prospechu, správca dane môže upraviť základ dane a vyžadovať dodatočné zdanenie.
Riziká a najčastejšie chyby v praxi
- Nejasné vymedzenie prínosu – spoločnosť platí príspevok bez reálneho benefitu.
- Chýbajúca dokumentácia – dohoda existuje iba formálne, bez kvantifikácie prínosov.
- Nevhodná alokačná báza – rozdelenie nákladov nie je objektívne (napr. podľa tržieb namiesto reálneho využívania).
- Zámena s intraskupinovou službou – nesprávne určenie povahy transakcie môže viesť k dvojitému zdaneniu.
- Neaktuálnosť dohody – neupravené podmienky po zmene rozsahu projektu alebo prínosov.
V nasledujúcom článku si priblížime „príbuznú“ CAA – dohodu o prerozdeľovaní nákladov a jej použitie v praxi. Zároveň si povieme, prečo je rozlíšenie týchto dvoch typov dohôd také potrebné a ako správca dane reaguje na zámenu v týchto dvoch dohodách.
